Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Minulosť nás rada presviedčala o tom, že Devin Garett Townsend, tá úžasná hračka prírody a generátor pozitívnej energie, pozná problém na každé riešenie. So zanietením, inak vlastným tzv. iniciatívnym blbcom, zaobaľoval harmónie do štedrých disonantných omáčok, v ktorých plával nejeden zdanlivý nezmysel.
Vždy bolo potrebné nechať si Kanaďanove výtvory uležať v hlave, aby vlastne čas samotný poskladal puzzle, ktoré sa mozgu bude javiť aspoň sčasti prijateľné. Piaty manifest DEVIN TOWNSEND PROJECT však práve takýmito úsekmi neoplýva.
Show must go on
HevyDevyho produktivita v posledných rokoch je závidenia hodná. Len minulý rok stihol hneď dvoma po okraj naplnenými kotúčmi skompletizovať svoju multižánrovú tetralógiu a tá má po roku „prekvapivo“ svoje pokračovanie.
Pre také pracovné tempo je kolísavá kvalita nahrávok pochopiteľne symptomatická – nezáleží na tom, či ste šiesta okresná alebo celosvetovo rešpektovaný hudobník, čo sa potvrdilo aj u tak nadaného človeka, akým tento čerstvý štyridsiatnik bezosporu je. Našťastie, „Epicloud“ patrí k tomu lepšiemu, čo z neho vyliezlo.
Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vrátiť športové náradie
Dovolenku si ušetrite na inokedy, „Epicloud“ sa počúva až príliš ľahko. Výstrel vás odlepí od štartovacej čiary, psychicky ste pripravení na skákanie cez prekážky, tie však ktosi vzal. Absencia praštených kódov a hlavolamov však tentokrát nie je mínusom.
Fakt, že na prvý pohľad na celku dosť vecí nesedí, býva za obvyklých poveternostných podmienok u tohto blázna príjemným zvykom a výzvou pre poslucháča do ďalších kôl – v stanici „Cvokhaus“ nám to ale tentoraz nestojí.
Things have been simplified
„Epicloud“ je najlepším albumom DEVIN TOWNSEND PROJECT vďaka tomu, že Kanaďan začal v správny moment zrazu preferovať „pesničky“ miesto „skladieb“ a prestal poslucháčovi predhadzovať rubikove kocky v značnom štádiu „rozkladu“.
Inak povedané, „Epicloud“ je skvelý už nie vďaka šialenstvám, aké sa dejú na desať- až šestnásťminútových kolosoch minuloročného „Deconstruction“, ale pretože priemerná dĺžka je tu ani nie štyri minúty a chytľavosť celku je na bode varu. A to bezohľadu na vklad Anneke van Giersbergen, ktorej opätovná prítomnosť je tu už len príjemnou margináliou.
Devin sa tak jednoznačne približuje širšiemu spektru poslucháčov („True North“, „Lucky Animals“, „Liberation“), zároveň však zostáva v trochu zriedenej, „scivilizovanej“ forme tým svojským magorom („Effervescent!“, „Kingdom“, „Grace“), na súčasnej scéne nezameniteľným s kýmkoľvek. Pri počúvaní sa totiž znova, tak ako vždy, pýtate „wtf?“, avšak z presne opačného dôvodu ako doteraz. No nemilujte ho!
Hipster is too mainstream
Je to vlastne zvláštny pocit, keď si už zrazu pri jeho hudbe nepripadáte, ako keby ste sa ráno v mhd zasekli v polovici sudoku s hardcore obtiažnosťou. „Epicloud“ už rieši len jediné – dodať pozitívnu energiu a baviť poslucháča. A že sa mu to darí!
Účel prebil prostriedky, cieľ je tu dôležitejší, ako cesta k nemu – metaforicky si to skonvertujte, ako chcete. Ono vás to baví, a to tak, až to trieska dvermi. Po všetkých tých krvopotne rozlúsknutých maestrových hlavolamoch z minulosti si to však vďaka tej priamočiarosti a „user friendly“ rozhraniu nebudete chcieť priznať. Devin priložil návod na použitie, vy sa však hanbíte cítiť sa ako to slepé kura pri zrne. Aj keď ním ste.
Ak zaženiete ten pocit, aký ľahko aristokratickému fanúšikovi NEUROSIS obvykle stúpa do hlavy, keď počuje KORPIKLAANI, a nepripustíte, že je to pod vašu úroveň, s potešením zdemolujete nejeden sprchový kút.
Iný šport
Neviem, či kvalitatívne nároky fanúšika Devinových vrcholných diel z okolia roku 2000 budú splnené. Sporné je už to, či by sa mal vôbec „Epicloud“ s povedzme takou „Terriou“ porovnávať. Odporúčam nič neriešiť, prijať novelu Devyho pravidiel hry a užiť si to. Rozmýšľanie niekedy zbytočne bolí.
1. Effervescent!
2. True North
3. Lucky Animals
4. Liberation
5. Where We Belong
6. Save Our Now
7. Kingdom
8. Divine
9. Grace
10. More!
11. Lessons
12. Hold On
13. Angel
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.